Uvedomím si, že sa už dlho
sústreďujem na jedinú vec. Skrehnutými prstami sa pohrávam so strapcami na
farebnom šáli. Kolená mám pri hlave, z podrážok mi kvapká voda
a vytvára na sedadle kaluž. Zdvihnem hlavu, nech zistím, kde som. Namiesto
toho však vidím cez okno autobusu hmlu. Len hmlu, sivastú s nádychom do oranžova.
Zastaneme na zastávke a spolu s ľuďmi dnu nastúpi aj mrazivý vzduch, ktorý mi spôsobuje ešte väčšiu triašku. Matne si všimnem, že si ku mne niekto sadne. Vyzlieka si bundu, rukavice, počujem jeho zrýchlený dych a posmrkávanie. A to je všetko. Nikdy sa o ňom nedozviem viac ani menej. Je pre mňa len kulisou rovnako ako ja preňho. Bezvýznamná, obyčajná postava schúlená do klbka na predposlednom sedadle vzadu.
Mohla by som byť neviditeľná v tejto tme a zime. Ale nie som. Jeho teplá ruka sa dotkne môjho ľadového líca. Potom mi stiahne kapucňu a mokré vlasy mi odhrnie z tváre. Zakryje ma svojou bundou a za plecia si ma pritisne bližšie k sebe. Viem, kto to je, poznám jeho vôňu aj dotyk, nemusím sa naňho ani pozrieť. Nezostáva mi nič iné, ako vyplaviť svoj smútok do jeho mikiny a tak sa nezastaviteľne rozplačem. Vie, že slová útechy sú zbytočné. Potichu vzlykám a on ma tuhšie zovrie v náručí. Telom sa mi rozprúdi teplo. Posledné, čo počujem pred tým, než zaspím na jeho nohách, je tiché našiel som ju.
Zastaneme na zastávke a spolu s ľuďmi dnu nastúpi aj mrazivý vzduch, ktorý mi spôsobuje ešte väčšiu triašku. Matne si všimnem, že si ku mne niekto sadne. Vyzlieka si bundu, rukavice, počujem jeho zrýchlený dych a posmrkávanie. A to je všetko. Nikdy sa o ňom nedozviem viac ani menej. Je pre mňa len kulisou rovnako ako ja preňho. Bezvýznamná, obyčajná postava schúlená do klbka na predposlednom sedadle vzadu.
Mohla by som byť neviditeľná v tejto tme a zime. Ale nie som. Jeho teplá ruka sa dotkne môjho ľadového líca. Potom mi stiahne kapucňu a mokré vlasy mi odhrnie z tváre. Zakryje ma svojou bundou a za plecia si ma pritisne bližšie k sebe. Viem, kto to je, poznám jeho vôňu aj dotyk, nemusím sa naňho ani pozrieť. Nezostáva mi nič iné, ako vyplaviť svoj smútok do jeho mikiny a tak sa nezastaviteľne rozplačem. Vie, že slová útechy sú zbytočné. Potichu vzlykám a on ma tuhšie zovrie v náručí. Telom sa mi rozprúdi teplo. Posledné, čo počujem pred tým, než zaspím na jeho nohách, je tiché našiel som ju.
Sedím na kraji vane, ktorá je
obložená modro-zelenou mozaikou. Mám na sebe spodnú bielizeň a chlpaté
papuče. V hlave mi hučí, prúd vody napúšťajúcej vaňu mi pripomína
Niagarské vodopády. Vyzlečiem sa a vkĺznem do nich. Moja pokožka najprv
protestuje proti teplej vode, bolí ma celé telo, no po chvíli sa mi uvoľnia
svaly a cítim neskutočnú úľavu. Zastavím tečúcu vodu. Chvíľu len ležím
a sledujem, ako zo mňa stúpa para. Potom obdivujem Emmin privát. Veľká nová kúpeľňa, vkusne vykachličkovaná.
Modrá, biela a zelená pôsobí ako farby oceánu. Z môjho kúpeľa sa
všade šíri vôňa eukalyptu.
Keď už ďalej nedokážem ignorovať rozhovor z kuchyne, snažím si z neho zapamätať čo najviac detailov. Emma znie unavene. Ktovie, koľko je hodín.
„Jakub, ja nemôžem zato, že zmizla! V jednej chvíli bola vedľa mňa a moment nato bola preč. Vážne som...“
„Jasné, hlavne, že keď som došiel, sedela si s tým jedným v zadnom boxe,“ preruší ju, „a jeho jazyk si mala niekde v krku. Si to posrala.“
„Mala som celý večer sedieť na riti a objednávať jej džúsik, alebo čo?“
„Nie, ale keď si ju so sebou zobrala, tak si asi mala s ňou byť, nie sa na ňu totálne vykašľať!“
„Ty si ma donútil, aby som ju zobrala von. Ja som vravela, že je to blbý nápad.“
Jakub sa znechutene zasmeje: „Áno, von. Ale nie do nejakej skurvenej skrachovanej krčmy, kde sa na ňu aj tak vyjebeš. Ježiš, poznáte sa celý život a ty takto... ach.“
Z Emminho hlasu je počuť, že jej stekajú slzy po lícach: „Už je to niekoľko mesiacov! Sedela som pri nej. Snažila sa rozprávať. Nejak ju potešiť, nadchnúť. Keď jej bolo už lepšie, dali jej slabšie lieky a začala chodiť do školy, aj tak sa so mnou nechcela baviť,“ teraz už úplne reve, „proste som už z toho unavená. Ničí ma to, ani nevieš, ako. Ona je celý čas len v tej svojej zasratej, smradľavej bubline a nevníma nič okolo seba. Lenže ja už ďalej nemôžem!“
Nastane ticho. Po chvíli sa ozve Jakub so zlomeným hlasom: „Chce to čas. A ak to vzdáš ty, tak sa z toho nedostane nikdy. Postaraj sa o ňu, už musím ísť.“
Emma ho pozdraví a potom dôjde za mnou do kúpeľne so šálkou harmančekového čaju. Podá mi ho a až pri jej pohľade si všimnem, že aj ja plačem. Vie, že som všetko počula.
„Prepáč mi to.“
„Nie, nemám čo. Má pravdu, celé som to posrala. Ty prepáč, že som ťa nechala tak. Fakt ma to mrzí a sľubujem, že nabudúce ťa tam nevezmem. Ach, bože, ja som totálna krava.“
Pohladím ju po líci, pričom jej na ňom zostane trochu peny. „Nie si. Veď sa o mňa staráš snáď celý život.“
Chvíľu sa na mňa pozerá a potom navrhne, nech ideme spať. Vyjdem z vane, ani ju nevypustím. Utriem sa a Emma mi pomôže navliecť na seba štyri vrstvy oblečenia. Vo svojej izbe
má rozťahovaciu pohovku už pripravenú pre dve osoby. Sadnem si na jej okraj a obzerám si plyšového dinosaura, ktorého som jej dala asi desať rokov dozadu.
„Kaplán,“ usmejem sa.
„Zaberám si ho,“ vezme mi ho, „a posuň sa.“
Ľahne si a hrá sa s Kaplánovým bodkovaným chvostom. Vyzlečiem si svetre, až kým na mne nezostane len čierne tielko. Emma na mňa vrhne pohľad, nech si ich dám na seba. „Emma, ja nie som päťročné decko, ktoré nevie, čo sa okolo neho deje. Viem sa o seba postarať. Mám len problém byť medzi... tými ľuďmi. Priveľa spomienok. Občas nie som schopná sa s niekym baviť, urobím či poviem nejakú kravinu, ale nie som odpísaná do konca života.
Emma ma zakryje perinou. „Ja viem, miláčik. Ja som to tak nemyslela,“ pochopila, že sa nerozprávame o svetroch, „bola som len nasratá na seba. A na to, že má Kubo vo všetkom pravdu. Prepáč...“
Pokrútim hlavou, akoby som chcela zahnať všetky tie myšlienky preč. Odrazu zistím, že na celý deň mám okno. „Čo sa vlastne stalo?“
Emma sa posadí a chvíľu sa len prehrabáva vo vlasoch a rozmýšľa. Potom spustí: „Večer sme šli Ku Koníkovi. No a bola dosť nuda a Števo mi kúpil Jamesona... a potom ďalšieho... a nejak sme sa zakecali... no a vieš. Potom už len došiel Jakub a prisadol si ku mne a vtedy som sa začala po tebe obzerat. Než som sa stihla spamätať, prehľadal celého Koníka a potom sme ťa hľadali vonku. Asi o tri hodiny mi zavolal s tým, že ťa našiel. Ja už som bola doma, vzdala som to po hodine a pol, lebo mi bolo zle. Našiel ťa v autobuse. Neviem, jak sa mu to podarilo. Bola si na ceste domov a hlavne si bola celá mokrá a premrznutá. Vystúpili ste na prvej zastávke. Kubo zavolal kamarátovi, či by po vás neprišiel. Ešte šťastie, že bol taký ochotný. Trepať sa 50 kilometrov po niekoho o pol štvrtej ráno. Ani neviem, čo by bolo, keby ťa nenašiel v tom buse...“
Veľmi ma to neprekvapuje. Netuším, ako je to možné, ale vždy sa pri mne jakub nečakane v tom najhoršom objaví. Takmer som si na to zvykla. Ale neviem, prečo to robí. Nebavíme sa, hlavne po tom, čo sa stalo, kvôli mne. Keď sa na to Emmy spýtam, odpovie rozhodne: „Je to jasné. Keď sa mu nepodarilo zachrániť sestru, pokúša sa zachrániť teba.“
Keď už ďalej nedokážem ignorovať rozhovor z kuchyne, snažím si z neho zapamätať čo najviac detailov. Emma znie unavene. Ktovie, koľko je hodín.
„Jakub, ja nemôžem zato, že zmizla! V jednej chvíli bola vedľa mňa a moment nato bola preč. Vážne som...“
„Jasné, hlavne, že keď som došiel, sedela si s tým jedným v zadnom boxe,“ preruší ju, „a jeho jazyk si mala niekde v krku. Si to posrala.“
„Mala som celý večer sedieť na riti a objednávať jej džúsik, alebo čo?“
„Nie, ale keď si ju so sebou zobrala, tak si asi mala s ňou byť, nie sa na ňu totálne vykašľať!“
„Ty si ma donútil, aby som ju zobrala von. Ja som vravela, že je to blbý nápad.“
Jakub sa znechutene zasmeje: „Áno, von. Ale nie do nejakej skurvenej skrachovanej krčmy, kde sa na ňu aj tak vyjebeš. Ježiš, poznáte sa celý život a ty takto... ach.“
Z Emminho hlasu je počuť, že jej stekajú slzy po lícach: „Už je to niekoľko mesiacov! Sedela som pri nej. Snažila sa rozprávať. Nejak ju potešiť, nadchnúť. Keď jej bolo už lepšie, dali jej slabšie lieky a začala chodiť do školy, aj tak sa so mnou nechcela baviť,“ teraz už úplne reve, „proste som už z toho unavená. Ničí ma to, ani nevieš, ako. Ona je celý čas len v tej svojej zasratej, smradľavej bubline a nevníma nič okolo seba. Lenže ja už ďalej nemôžem!“
Nastane ticho. Po chvíli sa ozve Jakub so zlomeným hlasom: „Chce to čas. A ak to vzdáš ty, tak sa z toho nedostane nikdy. Postaraj sa o ňu, už musím ísť.“
Emma ho pozdraví a potom dôjde za mnou do kúpeľne so šálkou harmančekového čaju. Podá mi ho a až pri jej pohľade si všimnem, že aj ja plačem. Vie, že som všetko počula.
„Prepáč mi to.“
„Nie, nemám čo. Má pravdu, celé som to posrala. Ty prepáč, že som ťa nechala tak. Fakt ma to mrzí a sľubujem, že nabudúce ťa tam nevezmem. Ach, bože, ja som totálna krava.“
Pohladím ju po líci, pričom jej na ňom zostane trochu peny. „Nie si. Veď sa o mňa staráš snáď celý život.“
Chvíľu sa na mňa pozerá a potom navrhne, nech ideme spať. Vyjdem z vane, ani ju nevypustím. Utriem sa a Emma mi pomôže navliecť na seba štyri vrstvy oblečenia. Vo svojej izbe
má rozťahovaciu pohovku už pripravenú pre dve osoby. Sadnem si na jej okraj a obzerám si plyšového dinosaura, ktorého som jej dala asi desať rokov dozadu.
„Kaplán,“ usmejem sa.
„Zaberám si ho,“ vezme mi ho, „a posuň sa.“
Ľahne si a hrá sa s Kaplánovým bodkovaným chvostom. Vyzlečiem si svetre, až kým na mne nezostane len čierne tielko. Emma na mňa vrhne pohľad, nech si ich dám na seba. „Emma, ja nie som päťročné decko, ktoré nevie, čo sa okolo neho deje. Viem sa o seba postarať. Mám len problém byť medzi... tými ľuďmi. Priveľa spomienok. Občas nie som schopná sa s niekym baviť, urobím či poviem nejakú kravinu, ale nie som odpísaná do konca života.
Emma ma zakryje perinou. „Ja viem, miláčik. Ja som to tak nemyslela,“ pochopila, že sa nerozprávame o svetroch, „bola som len nasratá na seba. A na to, že má Kubo vo všetkom pravdu. Prepáč...“
Pokrútim hlavou, akoby som chcela zahnať všetky tie myšlienky preč. Odrazu zistím, že na celý deň mám okno. „Čo sa vlastne stalo?“
Emma sa posadí a chvíľu sa len prehrabáva vo vlasoch a rozmýšľa. Potom spustí: „Večer sme šli Ku Koníkovi. No a bola dosť nuda a Števo mi kúpil Jamesona... a potom ďalšieho... a nejak sme sa zakecali... no a vieš. Potom už len došiel Jakub a prisadol si ku mne a vtedy som sa začala po tebe obzerat. Než som sa stihla spamätať, prehľadal celého Koníka a potom sme ťa hľadali vonku. Asi o tri hodiny mi zavolal s tým, že ťa našiel. Ja už som bola doma, vzdala som to po hodine a pol, lebo mi bolo zle. Našiel ťa v autobuse. Neviem, jak sa mu to podarilo. Bola si na ceste domov a hlavne si bola celá mokrá a premrznutá. Vystúpili ste na prvej zastávke. Kubo zavolal kamarátovi, či by po vás neprišiel. Ešte šťastie, že bol taký ochotný. Trepať sa 50 kilometrov po niekoho o pol štvrtej ráno. Ani neviem, čo by bolo, keby ťa nenašiel v tom buse...“
Veľmi ma to neprekvapuje. Netuším, ako je to možné, ale vždy sa pri mne jakub nečakane v tom najhoršom objaví. Takmer som si na to zvykla. Ale neviem, prečo to robí. Nebavíme sa, hlavne po tom, čo sa stalo, kvôli mne. Keď sa na to Emmy spýtam, odpovie rozhodne: „Je to jasné. Keď sa mu nepodarilo zachrániť sestru, pokúša sa zachrániť teba.“
Keď sa zobudím, je pol jednej po
obede. V mojom provizornom pyžame, ktoré sa skladá u tielka
a niečích mužských treniek, vojdem do spoločnej kuchyne. Pri sporáku stojí
Jean, Emmina spolubývajúca. Je to pekná Japonka, vlasy má zviazané do dvoch
drdlov. Emma stojí na balkóne a fajčí, spod kabátu jej trčia holé nohy.
Jean sa ma spýta, či budem jesť. Práve dovarila mliekovú šošovicovú polievku.
Odmietnem, pretože posledné mesiace nie som schopná poriadne jesť, a to sa
odzrkadluje aj na mojej postave. Nebývala som chudá, skôr trochu silnejšia.
Teraz by mi človek mohol zrátať rebrá a z mojich kostnatých rúk
a nôh ide strach. Jean sa na mňa pozrie so značnou dávkou súcitu.
V tej chvíli došla Emma z balkóna. „Nepočúvaj ju,“ povie, „jedz.
Nehnevaj sa, ale si jak chodiaca anorexia.“ Po chvíľke hádania ma donúti zjesť
aspoň cereálie s mliekom.
Do kuchyne vojdú aj ďalší spolubývajúci: Samuel, Zuzka a Kristián, ktorému každý hovorí Kurt, pretože je obrovským fanúšikom Nirvany. Dokonca má aj rovnaké strapaté, svetlé vlasy. Keď ho chcem pustiť k stolu, aby sa mohol najesť, odmietne. Všetci sa na mňa opatrne pozrú a vtedy si uvedomím, že sa asi boja, že by mi mohli nejakým spôsobom ublížiť. Ja sa nad tým len zasmejem: „Preboha, to si všetci myslíte, že som úplný blázon? Bola to len blbá noc. No tak, som v pohode. Aspoň natoľko, aby som zvládla postáť. Aj tak som už na odchode.“
Atmosféra sa trochu uvoľní. Idem sa prezliecť do svojho oblečenia, ale vidím, že tričko aj mikinu mám mokrú. Potom to však zacítim. Sú do nitky prepotené. Rifle na tom nie sú tak hrozne, ale tiež nevyzerajú vábne. Keď sa otočím, vo dverách stojí Emma s čistým oblečením. Hodí ho po mne.
„Zvládneš to?“ spýta
„Je to len hodinka cesty. Som v pohode.“ Oblečiem sa. Nohavice sú mi voľné, rovnako aj tričko. Emma ukáže na svetre, ktoré na mňa včera natiahla. Vezmem si hrubý, hráškovozelený. Na chvíľu sa zľaknem, že som stratila mobil, ale potom ho uvidím zapojený na nabíjačke, položený na stolíku. Usmejem sa na Emmu: „Myslíš na všetko.“
Objíme ma: „Napíš, keď budeš doma.“
Cesta autobusom je vynikajúca na premýšľanie. Stále myslím na to, čo mi Emma povedala. Jakub sa ma snaží zachrániť, pretože jeho sestra to nezvládla. Mal by cítiť voči mne odpor, nenávisť alebo znechutenie, tak, ako to cítim ja. Rebeka by bola nažive, keby som ju v ten večer nevytiahla z domu. A keby som ju neprehovorila, aby pila. Viem, že to bola moja vina. Snaží sa snáď ochrániť ma kvôli tomu, že neznesie to, že tu už nie je? Cíti sa vinný? Alebo to tak chcela ona? To sa asi nedozviem.
Do kuchyne vojdú aj ďalší spolubývajúci: Samuel, Zuzka a Kristián, ktorému každý hovorí Kurt, pretože je obrovským fanúšikom Nirvany. Dokonca má aj rovnaké strapaté, svetlé vlasy. Keď ho chcem pustiť k stolu, aby sa mohol najesť, odmietne. Všetci sa na mňa opatrne pozrú a vtedy si uvedomím, že sa asi boja, že by mi mohli nejakým spôsobom ublížiť. Ja sa nad tým len zasmejem: „Preboha, to si všetci myslíte, že som úplný blázon? Bola to len blbá noc. No tak, som v pohode. Aspoň natoľko, aby som zvládla postáť. Aj tak som už na odchode.“
Atmosféra sa trochu uvoľní. Idem sa prezliecť do svojho oblečenia, ale vidím, že tričko aj mikinu mám mokrú. Potom to však zacítim. Sú do nitky prepotené. Rifle na tom nie sú tak hrozne, ale tiež nevyzerajú vábne. Keď sa otočím, vo dverách stojí Emma s čistým oblečením. Hodí ho po mne.
„Zvládneš to?“ spýta
„Je to len hodinka cesty. Som v pohode.“ Oblečiem sa. Nohavice sú mi voľné, rovnako aj tričko. Emma ukáže na svetre, ktoré na mňa včera natiahla. Vezmem si hrubý, hráškovozelený. Na chvíľu sa zľaknem, že som stratila mobil, ale potom ho uvidím zapojený na nabíjačke, položený na stolíku. Usmejem sa na Emmu: „Myslíš na všetko.“
Objíme ma: „Napíš, keď budeš doma.“
Cesta autobusom je vynikajúca na premýšľanie. Stále myslím na to, čo mi Emma povedala. Jakub sa ma snaží zachrániť, pretože jeho sestra to nezvládla. Mal by cítiť voči mne odpor, nenávisť alebo znechutenie, tak, ako to cítim ja. Rebeka by bola nažive, keby som ju v ten večer nevytiahla z domu. A keby som ju neprehovorila, aby pila. Viem, že to bola moja vina. Snaží sa snáď ochrániť ma kvôli tomu, že neznesie to, že tu už nie je? Cíti sa vinný? Alebo to tak chcela ona? To sa asi nedozviem.
